Cestovateľ roka

Môj príbeh cestovateľa roka (terminus technikus vymysleli na climb.sk) sa vlastne začal, keď som si v januári 2011 zlomil nohu. Zopár mesiacov strávených so sádrou na nohe a vyhliadka nekrózy členkovej kosti mi dali dosť času na prehodnotenie ďalšieho pôsobenia. Zistil som, že zo mňa alpinista nebude, ak nezačnem seriózne liezť. Vysral som sa preto na hory a začal som skalkárčiť. 10 mesiacov po úraze som posunul svoje lezecké maximum z čísielka VIII na IX-. Noha viacmenej fungovala a ja som liezol cesty, o ktorých sa mi pred rokom ani nesnívalo. Motivácia veľa liezť a cestovať teda bola.

Zima v Andalúzii

Výjazd do Chorra bola zhoda okolností. Eva potrebovala vyplniť hluché obdobie vrámci zmeny roboty. Ivo s Miškou zase zháňali dvoch ľudí do auta a ja som potreboval opäť otestovať trpezlivosť svojho zamestnávateľa. Organizačné puzzle bolo zložené a my sme po 3000 km spanilej jazde vystúpili z Berlinga a nasali vôňu andalúzskej noci.

Ivo, Miška a Eva čakajú v Poeme, kým skončí januárová búrka (El Chorro)

Denný program v Španielsku bol úžasne jednoduchý — vyliezť si nejaké nové cesty, navariť večeru, zapiť ju vínom a oddychovať pri krbe v našej turbáze (Finca la Campana). Občas som potrénoval angličtinu s vetchým deduškom Timom, z ktorého sa neskôr vykľul prefíkaný hráč ping-pongu.

Mussle party

Nie všetky zážitky sú zhmotnené v lezeckom denníčku. Napríklad legendárne “mussle parties”, keď sme jedli mušle na kilá, prekladali to domácimi hranolkami a curry dresingom. Nuda určite nebola ani keď sa jeden chalanisko od našich západných susedov prizabil pri pokuse o spustenie z 35 metrovej cesty 60 metrovým lanom. Pozorovanie španielskych záchranných zložiek priamo v akcii (autentické video) ma donútilo vážiť si profesionalitu slovenskej HZS. Celkom zážitok bol, keď nás Xarlie zobral naprieč celým chodníkom Caminito del Rey (video) a my sme v závere sólovali rozbitú štvorku. Skvelé boli aj ilegálne pochody do Makina s Alešákom a Naki, občasné fiesty a nečakaná oslava mojich narodenín s 24 hodinovým predstihom.

Jarné prebudenie

Bol ešte len koniec februára a ja som mal nalezené kilometre, nie na umeline, ale na kvalitnom vápne v Chorre a Siurane. No musím uznať aj to, že po takmer 6 týždňoch lezenia na skale som bol slabučný až tak, že si chalani zo mňa robili srandu. Prišli však marcové výlety na Kršlenicu, Kamenné vráta a domácu Alternatívku a bolo jasné, že sila nie je všetko. Bol som vylezený a pomaličky som začal zbierať staré pytle: Jumbo v Ospe, Návrat vlkov na Altoške. Potom sme s Majom testovali tímovu zohratosť vo viacdĺžkovkách v Paklenici. So zopár narovnávajúcimi variantmi sme vybehli aj Klin — naša prvú cestu v stene. V máji boli v temných karpatských lesoch vynikajúce podmienky, a tak som vyliezol Návrat vlkov, Drakundu a opomínanú, ale peknú Výhybku.

Jumbo v Mišej Peči

Akčné leto

S Majom sme unikli pred horúčavami do Tatier troška si zašportovať na žule. Bez väčšieho prúseru sa nám podarilo vyliezť zopár klasík na Ostrve a Ošarpancoch. No zbabelo sme po najťažšej dĺžke vzdali náš spontánny pokus do cesty Správny čas, keď sme sa zľakli, že by sme túto exkluzívne vynitovanú lajnu mohli len tak o tretej poobede prebiť.

Vrámci monzún párty na Kordíkoch som sa vyskytol aj na Kaľamárke a v Jelenci, kde som konečne pri celodennom daždi vyliezol Bociana. Ležérny výlet na Dreveník som začal parádnou držkou v Amerike a vysnívaná Modrá knižka bola zase totálne zatečená.

V júli som spolu s Miškou a Majom našiel oázu chladu v rakúskom Atlantise. Tiež som prvý krát navštívil Adlitzgräben (hanba mi), kde Ivo za búrky hral pod Tschak bummom na gitarke a bolo nám fajn.

Letný pracovný útlm spôsobil, že som sa votrel na Adamov výjazd do Frankenjury. 10 dní sme spolu so Standom a Maťom sockovali v bavorských lesíkoch a dávali si ráno high five s miestnymi roľníkmi. Povinná očista sa konala každé 3 dni, čo sa až tak nepozdávalo ostatným návštevníkom provinčných aquaparkov. Na vymetanie nočných disko-barov v Norinbergu mi taktiež zostanú silné spomienky. O lezení v Jure radšej ani nepíšem. Miestny štýl ma totálne dostal a už sa nemôžem dočkať ďalšieho leta.

Adam lezie Computerspiele (VIII) vo Frankenjure

August sme spolu s Adamom zakončili návštevou Harmaneckej jaskyne a Šturca. Pár dní na to sme si vychutnávali samotu v legendami opradenom Zádieli. Legendy naozaj neklamali a ja som v rozlezovej šesťpluske sedel pri prvom borháku. Po lete strávenom v previsoch by sa mi v Trojstienke naozaj zišla Baľšaja technika. Na popravenie denníčkov sme to potom radšej stočili na 2 dni na Turniská.

Na jeseň to pustí

Neskôr nám domáci chlapci v Demäntovke ukázali čaro zakázaného ovocia a ja som vôbec nechápal miestnu zmutovanú klasifikáciu. Týždeň nato som vyliezol Ratikon (novú Kazovu cestu na Agpaoe), ktorá mi po skúsenostiach z Liptova a Zádielu pripadala ako mrkvičkový džúsik light.

Znechutený z plazivých karpatských platničiek (Dirty fuck) som sa pustil do Homo stropusa (video) na Deravej. Spolu s Milanom, Slávom a Majom sme chodili do jaskyne poctivo pumpovať laktát do predlaktí. Preorientovaný na madlá v previse som prekvapivo vyliezol Manitua na Skalke, aby som deň predtým zomieral v súľovských kolminách pri zváraní drolivých líšt. Potom som si myslel, že mám konečne formu aj podmienky a Saxana musí pustiť. Lenže nepustila a 7c sa nekonalo.

Spolu s októbrom na Slovensko dorazil syfák, čo znamenalo, že bolo treba vyraziť do južného Francúzska a ukončiť sezónu vo veľkom štýle. Skoro 2 týždňe som si spolu s Majom, Adamom a Sabotérom užíval v Châteauvert. Všetko bolo až gýčovo idylické, línie v Grand Face nádherné, podmienky tutové a steaky stredne prepečené. Keby nás na záver neodplavila prietrž mračien, tak by sme v tom útulnom kempíku boli snáď doteraz.

Boj v mierne stropovitej ceste Miss Tintinguette (Châteauvert)

Prišla znova zima a mňe sa s chalošmi podarilo urobiť zopár nových bouldrov na Rozbehoch, aktualizovať sprievodcu a pohladiť pieskové oblinky vo Velej. Dokonca som mal možnosť na Veľkom Kryči sledovať Adama, ako mačkami odkopáva 10 kilové lokre vysoko nad c-trojkovým camalotom. Posratý z opätovného dotyku so zimným lezením som sa vrátil do tepla bouldrovky, primontoval zopár chytov, a tak prispel k všeobecnému prospechu senického a trnavského lezenia.

Ďakujem všetkým spolulezcom a ľudom, s ktorými som počas roka zažil na skalách veľa pohody, najmä Ivovi, Miške, Eve, Majovi, Sabotérovi, Rasťovi, Milanovi, Slávovi, Milankovi a Adamovi.

Rok 2013 bude ešte lepší!